Vreckové hodinky
Prvé vreckové hodinky vznikli z potrieb presnejší časovej orientácie okolo roku 1500 (tzv. Norimberské vajíčko Petera Henleina). Ich chod bol veľmi nerovnomerný, pretože hnacia sila pružiny postupne klesá a pretože frekvencie ich oscilátora, lihýře, na tom silne závisí. Veľký pokrok znamenal vynález zotrvačníka (Christian Huygens, pred 1675) s lepšie definovanou vlastnou frekvenciou. Hodinári ale dlho preferovali pracnejšie riešenie - vyrovnávanie sily pružiny šnekom a retiazkou. Pre zníženie trenia v čapoch sa od 18. storočia robia ložiská z rubínov ("kamene").
Ďalší vývoj sa týkal predovšetkým kroku. Pri vývoji presných hodín a lodných chronometrov (John Harrison, 1760) vznikli tzv. Pokojovej kroky (Grahamov krok), ktoré podstatne menej ovplyvňujú oscilátor. Okolo roku 1800 bolo zavedené tiež lepšie tvarovanie vlásku (Abraham Louis Breguet), takže frekvencia menej závisela na hnacej sile aj na polohe hodiniek. Za rovnakým účelom vznikol už v 18. storočí tourbillon, zložité a dômyselné usporiadanie zotrvačníka v akejsi klietke, ktorá sa neustále pomaly otáča a tak vyrovnáva nerovnomernosť chodu v rôznych polohách. Kvalitné hodinky s veľmi tenkými čapmi zotrvačníka (typicky 0,12 mm) boli však veľmi chúlostivé voči nárazom. Preto sa okolo roku 1900 zavádza pružné uloženie ložísk zotrvačníka (anti-choc, Incabloc).
Demontované mechanické hodinky
Od polovice 19. storočia sa rozbehla továrenské výroba hodiniek, najmä vo Švajčiarsku, ktoré boli spoľahlivé a stále lacnejšie. Potrebovali ich všetci železničiari, poštári a ďalšie. Významné zlacnenie priniesol Roskopfův a kolíčkový krok, pre dámske hodinky, nosené na šnúrke, sa užíval Cylindrový krok. Lepšie hodinky mali ešte druhý plášť, často zlatý, ktorý chránil sklo na ciferníku.
Roku 1904 vyrobila firma Cartier pre francúzskeho letca Santos-Dumonta prvé náramkové hodinky, ktoré od prvej svetovej vojny rýchlo nahradili hodinky vreckové. Vyrábali sa v najrôznejších tvaroch a dizajnu, od lacných kolíčkových až po veľmi drahé a technicky dokonalé stroje. V 50. rokoch sa začali vyrábať hodinky s automatickým naťahovaním, najčastejšie excentrickým segmentom (rotor), ktorý sa pri pohybe ruky otáča a naťahuje pero.
Ďalšou významnou novinkou boli kremenné hodinky (quartz), prvýkrát vyvinuté vo Švajčiarsku, ale vyrábané od roku 1969 japonskou firmou Seiko. Indikácia bola spočiatku tiež číslicová, displejom so svietiacimi diódami (LED) alebo kvapalnými kryštálmi (LCD), neskôr sa však viac presadili elektronické hodinky s mechanickou indikáciou rúčkami. Zatiaľ posledný novinkou [zdroj?] Sú elektronické hodinky s automatickou rádiovou synchronizáciou (v Európe sa stanicou DCF77) alebo automatickou synchronizáciou pomocou signálu GPS (Seiko Astron), ktorej chyby chodu sú v poriadku nanosekúnd za deň. Niektoré japonské modely hodiniek majú napájanie pomocou solárnej energie, ktorá dobíja vstavaný akumulátor, ktorého životnosť býva okolo 10 rokov (Seiko Solar, Citizen Eco-drive, Casio Tough-solar). Firma Seiko taktiež vyrába variant quartzových hodiniek s mechanickým dobíjaním (Seiko Kinetic).
