Slnečné hodiny

Najstaršími hodinkami boli slnečné hodiny.

Už pred tým, kedysi na začiatku civilizácie ľudia merali čas vlastným tieňom. Napríklad dohodnutý čas bol dĺžka tieňa 5 krokov. Ale ak sa slnko schovalo za mraky, schôdzka sa mohla predĺžiť aj o jeden či dva kroky. Taktiež nie všetci ľudia sú rovnako vysoký a nemajú rovnako dlhý krok.
Tieto nedostatky sčasti odstránili slnečné hodiny, ktoré objavili v starom Egypte a Číne cca v roku 3000 pred naším letopočtom. Slnečné hodiny sa skladali zo žrde zapichnutej v zemi a slnko ako putovalo po oblohe, vrhajúci tieň na zemi ukazoval čas. I keď pri tomto spôsobe ukazovania času bol problém s dĺžkou tieňa, pretože v každom ročnom období je dĺžka tieňa iná, napriek tomu sa tento vynález veľmi rýchlo rozšíril. Aj keď sa týmto vynálezom nedal merať čas v noci, ľudia ho merali podobným spôsobom. Ľudia určovali čas tak, že hviezda prechádzala po svojej dráhe poza vysoký vbitý stĺp do zeme.

Kým Babilončania zlepšovali svoje hodiny, deň rozdelili na dvanásť dielov, v  inej krajine sa objavil iný vynález: vodné hodiny. Minister egyptského vládcu, Amenemhét, dostal myšlienku nechať stekať a odkvapkávať vodu z jednej nádoby do druhej. Používali ich ľudia napríklad na súde a verejných zhromaždeniach. Rečník mal vymedzený čas, kým voda dokvapká po čiaru a musel skončiť.
V staroveku a stredoveku okrem vody pomáhal ľuďom merať čas aj piesok ba i oheň. Presýpacie hodiny boli na tom istom princípe ako vodné hodiny. Dokonca obsluha bola jednoduchšia. Oheň sa síce nedal prelievať ani presýpať, ale ak človek zapálil sviecu, mohol kontrolovať ako plynie čas. Ale oheň aj ináč slúžil na meranie času. V lampách s olivovým olejom odčerpával zásoby oleja a podľa toho, koľko ubudlo, sa dalo zistiť, ako plynie čas.

Mechanické hodiny s klesajúcim závažím na reťazi, so systémom ozubených koliesok regulujúcich chod stroja objavujú najpravdepodobnejšie v 9. storočí n. l. Prvé mechanické hodiny boli vežové. Hodiny iba odbíjali, ručičky pribudli postupne. Najprv hodinová, potom o dobrých 700 rokov minútová. Sekundová pribudla na hodiny až okolo roku 1800.

Asi v roku 1510 norimberský hodinár Peter Henlein použil namiesto závažia pero a zostrojil prvé vreckové hodinky. O 25 rokov neskôr ich zdokonalil Jakub Zech z Prahy. Jeho výrobky poznali ďaleko za hranicami vlasti. Tieto hodinky dostali názov norimberské vajce, keďže boli zostrojené v Norimbergu. Tešili sa veľkému záujmu a slúžili až do konca 19.storočia.

Na spestrenie chodu mechanických hodín prispeli dva vynálezy slávneho holandského fyzika a matematika Christiana Huygensa, boli to kyvadlové hodiny. Kyvadlové hodiny boli donedávna najpresnejšími mechanickými hodinami. Ostatné hodiny zapadali do zabudnutia a rozvíjali sa len mechanické. Vzniklo nové povolanie - hodinár. Zostrojovali vežové hodiny, nástenné, stojace, kozubové, vreckové. Zručné ruky odborníkov zdokonaľovali výrobky, dávali im rozmanitý tvar. Hodiny sa stávajú predmetom umeleckého prepychu.
Vrcholom pompéznosti boli orloje, radničné alebo vežové hodiny s komplikovaným mechanizmom, s pohyblivými figúrkami a bohatou výzdobou. Jedny také vznikli v roku 1490 na Staroměstskom namestí v Prahe. Zostrojil ich majster Hanuš, ktorý bol učiteľom matematiky na pražskej univerzite.

Vrchol rozvoja dosiahlo hodinárstvo na prelome 16. a 17. st. Koncom 17. a začiatkom 18. st. vznikajú prvé manufaktúry, začiatkom 19. st. prvé továrne na výrobu hodín a hodiniek a majstri strácajú na význame.
Továrenskú výrobu zaviedli najmä vo Švajčiarsku a deľbou práce dosiahli nielen nižšie ceny, ale i vysokú presnosť. Švajčiarsko sa postupne stávalo hodinárskou veľmocou. jeho výrobky zaplavovali svet a boli symbolom spoľahlivosti. Medzičasom sa hodinárskou veľmocou stali i USA a Rusko, ktoré v roku 1974 vyrobilo vyše 51 mil. kusov hodín a hodiniek, z čoho časť sa dostala na zahraničné trhy. Masová produkcia sa rozbehla aj v Japonsku a Nemecku.

Norimberské vajce ustavične podliehalo zmenám, stále sa zdokonalovalo. Tvar si síce udržali ,no ich súčiastky boli čoraz dômyselnejšie, funkčnejšie, presnejšie. A menšie natoľko, že ich napokon mohli vtesnať do miniatúrneho priestoru a vznikli náramkové hodinky. To bolo v roku 1919.Začala sa éra malých hodiniek. Našli si miesto nielen na ruke, ale aj prste, krku. Ale hodinky sa nielen zmenšovali, ale aj zdokonalovali. Vyrábajú sa antimagnetické, zabezpečené proti otrasom a vode. Galvanizácia umožňuje dať súčiastkam zlatý, strieborný alebo niklový povlak. Neskôr vedci zistili, že niektoré materiály v prírode majú schopnosť kmitať. Takýmto materiálom je napríklad kremeň. Ak upravenú platničku kremeňa vystavíme účinkom elektrického prúdu, začne sa chvieť. Záchvevov je niekoľko desiatok tisíc za sekundu. Kmitajú aj atómy a molekuly iných látok, napr. cézia a čpavku. Presná frekvencia kmitov niektorých látok poslúžila na zostrojenie ideálne presných hodiniek. V roku 1949 vznikli v USA prvé atómové hodiny. Objavili sa kremenné. Kremenné hodinky sa za 30 rokov chodu dopustia nanajvýš jednej sekundy nepresnosti.

Ešte spoľahlivejšie ako kremenné sú atómové a molekulové hodiny. Kým pri kremenných kmitá kryštálová platnička, v atómových využíva sa na meranie času charakteristické kmitanie určitých atómov alebo molekúl.
Už koncom roku 1971 sa v predajniach objavili prvé kremenné hodinky. V roku 1972 pribudol ďalší zdokonalený typ. Kremenné hodiny nahradili iné, jemnejšie výbrusy kremeňa miniatúrnych rozmerov a 1,5 voltová batéria. Kremenné hodinky nemajú jedinú pohyblivú súčiastku. Najnovšie tipy nemajú dokonca ani číselník s ručičkami. Namiesto nich je ukazovateľ času. V hornom rade ukazujú číslice deň, v strednom hodiny a minúty, v dolnom sekundy. Tento druh sa nazýva digitálne hodinky. Sú nesmierne komplikovaným zariadením. Sú totiž elektronické hodinky, presnejšie, ich výroba spadá do náplne elektronického priemyslu. Hodinársky priemysel im dodáva len puzdro a firemnú značku.